Moja stará mama vravievala: “My keď sme boli deti, nič z tohto nebolo…!“ Vždy som zazrela nostalgiu v jej očiach, keď spomínala na obdobie z jej detstva spred sedemdesiatich rokov. Som neskutočne šťastná, že som si mohla aj ja vďaka nej vytvoriť nejednu peknú spomienku. Len keby sme ako deti poslúchali rady dospelých a nerobili po svojom. Teraz to už viem. Som aj ja mama. Teším sa aj z toho, že moja starká zažila pol roka so svojou pravnučkou a ja som sa od nej veľa veci naučila.

Toto uponáhľané obdobie a stresujúci život postupne vytvorilo úplne inú dobu, akú zažívali naši rodičia. Rovnako sa to týka aj výchovy detí. Terajšie matky to nejako preháňajú. Sú prehnane starostlivé a čistotné. Nechcem ich týmto odsudzovať, snažím sa na to všetko pozerať neutrálne a brať si z každej stany niečo dobré. Sú to ako dve strany mince. Čoraz viac sa hovorí o „bio matkách“. Nosia deti v šatkách už od prvého dňa, či dokonca mami učia niekoľko mesačné dojčatá kakať do umývadla v rovnakú hodinu a cikať do trávy. Tzv. bez plienková metóda u mňa nepochodila a som veľmi vďačná za jednorazové plienky, aj keď likvidujú naše životné prostredie. No ale čo mu neškodí? Odvšadiaľ na nás valí marketing na bio potraviny, bio produkty, bio plienky a neviem čo ešte. Každé staršie dieťa je zrazu hyperaktívne a nevieme si dať s nimi rady. Ale prečo? Keď sme boli malí my, celé dni sme trávili vonku s kamarátmi na ihrisku alebo sa bicyklovali. Dnešná mládež trávi svoj voľný čas pri počítači.

Musíme ísť s dobou a prispôsobovať sa aktuálnym novinkám, ale netreba to preháňať. Moja starká dala mojej štvormesačnej dcére halušky s bryndzou a vôbec som sa na ňu nehnevala. Ja jej teraz v pohode uvarím perkelt z hlivy a nejdem sa ukrižovať za to, že by som jej mala dať huby až v troch rokoch. Pozerám sa na to reálne, dávam jej čo jej chutí. Samozrejme sledujem, čo jej škodí, ale keď jej padne rožok na zem, tak jej ho zodvihnem a ďalej môže jesť. Taktiež dať ročnému dieťaťu niečo sladké, na tom nie je nič zlé. Treba si spomenúť ako sme sa my tešili z koláča, či lízanky a naše mami neriešili, koľko cukru denne prijmeme. Mandarínku a banán sme mali v mikulášskom balíčku a boli sme šťastní aj z búrskych orieškov.

Teraz majú deti všetko a kedy chcú, preto si nič nevážia a je smutné, že nepoznajú ani základné pravidlá správania. No toto všetko vychádza od rodičov. Tí sú väčšinou v práci od rána do večera a ak si chcú doma oddýchnuť, zapnú dieťaťu tablet namiesto toho, aby si s nimi prečítali knihu. My sa snažíme naše dieťa vychovať ako dobrého človeka. Učím ju sa podeliť s cukríkmi, či poďakovať. Vravím jej, že by mala pustiť sadnúť hocikde na svoje miesto staršieho človeka, či tehotnú ženu. Nie je to všetko o inej dobe, ale je to o nás – ľuďoch. A deti sa učia najviac od svojich rodičov. Nezabúdajme na to.